Plasty – riziká a realita z vedeckého hľadiska

Vo verejnej diskusii sa pojem „plast“ často používa ako synonymum pre „toxický materiál“. Vedecké fakty však ukazujú inú realitu. Desaťročia toxikologického výskumu potvrdzujú, že bežné polyméry – ako polyetylén (PE), polypropylén (PP), polyetyléntereftalát (PET), polystyrén (PS) alebo polyvinylchlorid (PVC) – sú chemicky stabilné, netoxické a biologicky inertné.

Ich molekuly sú príliš veľké a pevne viazané na to, aby biologicky interagovali s živými tkanivami alebo prenikali do buniek. Preto sú tieto materiály celosvetovo schválené na kontakt s potravinami, používajú sa v medicíne a dokonca aj v implantátoch.

V toxikológii vždy záleží na dávke a expozícii, nie na samotnej prítomnosti látky. Skutočné koncentrácie polymérov a prísad, ktorým sú ľudia vystavení, sú hlboko pod úrovňami, ktoré by mohli predstavovať zdravotné riziko.

Mikroplasty sú častice, nie hrozba

Mikroplasty sú drobné plastové častice, ktoré vznikajú pri mechanickom opotrebení alebo spracovaní polymérnych materiálov. Samotná prítomnosť týchto častíc vo vzduchu, vode alebo pôde však nie je dôvodom na paniku.

Prevažná väčšina častíc, ktoré ľudia denne vdychujú alebo pohlcujú, nie sú plasty, ale minerálne a biologické prachy – ako napríklad kremenný prach, sadze, kovové častice alebo drevné vlákna. Práve tieto častice sú spojené s ochorením pľúc z povolania, astmou a zvýšeným rizikom rakoviny. Príspevok plastov k celkovej koncentrácii tuhých častíc (PM10) je v porovnaní s tým zanedbateľný.

Keď štúdie používajú realistické koncentrácie a častice zodpovedajúce skutočnému prostrediu, výsledky konzistentne ukazujú, že mikroplasty nevykazujú akútnu ani chronickú toxicitu. Alarmujúce štúdie sa často zakladajú na laboratórnych experimentoch s nerealisticky vysokými dávkami alebo použitím nereprezentatívnych, chemicky modifikovaných vzoriek. Dobrá veda vždy testuje správny materiál za realistických podmienok expozície.

Hromadia sa mikroplasty v tele?

Podľa najlepších dostupných údajov je množstvo mikroplastov, ktoré ľudia skutočne požívajú alebo vdychujú, extrémne nízke. Okrem toho má ľudské telo účinné prirodzené obranné mechanizmy – častice sú zachytávané, obalené a nakoniec vylúčené.

Prítomnosť častíc v tkanivách nie je typická len pre plasty; podobné výsledky boli pozorované aj v prípade minerálneho prachu a peľu. Skutočnosť, že sú častice detekované, neznamená, že spôsobujú škody. Rozhodujúca je chemická povaha, dávka a perzistencia materiálu.

Plastové polyméry sú chemicky inertné, a preto s nimi telo zaobchádza podobne ako s inými neškodnými časticami – zachytáva ich, obalí a postupne eliminuje.

Prísady a toxíny: je potrebné rozlišovať medzi pojmami

Často sa zamieňajú dva rôzne pojmy: „plast je toxický“ a „prísady sa uvoľňujú“. Prvé tvrdenie ignoruje chemickú stabilitu polymérov, zatiaľ čo druhé preceňuje skutočnú expozíciu.

V prípade látok, ktoré sú predmetom verejnej diskusie – ako sú ftaláty v ...